Som mamou biologických aj prijatých detí, pracujem v OZ DOMOV V RODINE, ktoré združuje profesionálne rodiny a pomáha a podporuje všetky formy náhradného rodičovstva. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Tie mamy, ktoré už sa nevedia dočkať, kedy nastúpia do zamestnania po materskej dovolenke, nech to ani nečítajú. Rovnako ako otcovia, ktorí si myslia, že chlapská robota súvisiaca s deťmi končí pri ich splodení.
Budem učiť prvákov, lebo to už viem, - povedala moja dcéra, keď bola druháčka. Kým vyrástla, rozmyslela si to. Môj článok, ale nie je o nej. Spomenula som si na jej detské predstavy, keď som včera bola s „mojimi“ rómskymi deťmi.
Predýchavam tieto voľby viac, než všetky predošlé prezidentské voľby. Asi preto, že predtým sme volili len medzi rôznymi odtienmi červenej. Teraz bola šanca na zmenu. Teraz tu bola žena, ktorá sa usmievala, neútočila, podávala ruku každému. A výsledok volieb je nebývalo (či sa mi to len zdá, bývalo také stále?) polarizované Slovensko. A tak rozmýšľam – prečo?
Jedna odvážna školáčka hlásala, že prezident musí mať viac než odvahu. Nedá sa nesúhlasiť. Keďže zrejme mala len odvahu, už nie je v hre. Druhá má viac než odvahu. Síce som ju na plagáte na prvý pohľad ani nespoznala: počítačovo či make-upom omladená, s okuliarmi, ktoré bežne nenosí, aby jej dodali dôstojnosť, s trikolórou lahodiacou národniarom, zmotanou do havlovského srdiečka, v bielej blúzke, ktorá v móde znamená maximálnu skromnosť v dobe krízy podvedomo potrebnú – ale mala všetko. Budem ju voliť, lebo KONEČNE by Slovensko malo na prvom mieste rozvážneho i odvážneho OBČANA - nie komunistu.
Podľa mňa sú všetky deti naše deti a na každé sa dívam, ako keby bolo moje. Aké by to bolo, keby sa to, či ono prihodilo môjmu dieťaťu. Ako by mu asi bolo? Čo by cítilo? A to bez ohľadu na to, či má dieťa čierne, či má modré oči.Niektorí sociálni pracovníci však rozlišujú. Myslia si - alebo ani nemyslia? – že rómske deti sú „zvyknuté“ žiť v osade, v biede.....
Dlho som hľadal svoju najlepšiu „mami“. Vlastne nie ja, ostatní ľudia mi hľadali a teraz som ju našiel. Vlastne ona si našla mňa! Raz prišla k nám, doniesla mi presne dobré autíčko do mojej ručičky. Presne také, aké som potreboval, s húkačkami, čo robí „tutá-tutá“. Hneď som sa s ňou skamarátil. Moja „mami“ Juli povedala, že to je nová „mami“ a tiež sa s ňou skamarátila. Moje mamy sa na mňa usmievali a rozprávali sa o mne: čo papám, čo ľúbim, aký som šikovný, ako sa hrám, čo rád robím, aké slovíčka hovorím,...
Včera bolo výročie narodenia Georgea Harrisona a narodeniny mal aj môj kamarát Štefan. Hoci Harrison bol svetoznámou osobnosťou a Štafana stretávam (v klube výtvarníkov) dvakrát do týždňa, pamätám si ich dátum narodenia ako DEŇ ZNÁRODNENIA.
Včera sme cestovali autom a ako obyčajne nám k tomu spieval Kryl: ...„ , , ...“(balšoje vam spasiba bratia zachvatčiky, spasiba balšoje, nikakda nezabudim). Zdá sa, že sme zabudli - poniektorí.
V utorok sa v Malackách začala prvá z radu výstav o deťoch a ich rodinách. Vystavené aktefakty nie sú bežné obrazy v rámoch, nie sú to maliarske plátna, ani umelecké či dokumentárne fotografie, ale tričká. Nebudú visieť na stenách galérií, úradov ani bytov. Budú behať po ulici, na ihrisku, v škole. Sú to tričká detí, ktoré sa zapojili do súťaže v rámci grantového kola, vyhláseneho Nadačným fondom T-comvíťazstvá, kde niet porazených. Naše občianske združenie Domov v rodine sa do tohto grantového kola prihlásilo a uspelo s projektom MOJA RODINA NA TRIČKU.
Včera som nakupovala v supermarkete. Nakupovala tam aj mladá mamička s 2 dievčatkami. Tesne pred pokladňou, keď už celý obsah vozíka vyložila na pás, menšia Rebeka prehlásila:, „Mám smäd“ „Budeš musieť vydržať domov“ povedala mama. Malá začala fňukať. Maminka v rozpore s tým, čo práve vyslovila, poslala staršiu : „Dones Rebeke džúsik“
Mať veľkého kamaráta je úžasné. Taký 7 ročný málo cez meter vysoký človiečik musí zakloniť hlavu, aby videl kamarátovi do tváre. Taký veľký kamarát je takmer obor - dosiahne tam, kam 7 ročný nedosiahne ani zo stoličky. Taký veľký kamarát dokáže ochrániť, dokáže a aj smie robiť mnoho veci, čo dokážu a smú dospelí, ale robí aj smiešne a veselé veci, tancuje alebo sa blázni ako malý...
Ako sa volám, to vám neprezradím. Som krásny, zdravý, šikovný, milý a veselý chlapec..... a nikto ma nechce.....vraj, lebo som Róm. Ja neviem, čo to je, viem len, že všetci čo ma poznajú, hovoria, že som Slniečko.
Dôchodcovia a deti majú spoločný balík peňazí, ktorý obhospodaruje MPSVaR. Ak niekde pridá, inde uberie – ináč sa nedá. A napriek sociálnej a všelijakej deklarovanej orientácii vlády, pridá vždy tam, kde sa jej to najviac oplatí.
... aj tých 186 (?) detí do jedného roka, ktoré podľa zákona takmer rok už nemali byť v detských domovoch – ale sú tam. Prečo? Vraj je málo záujemcov o pestúnstvo, málo záujemcov o profesionálne rodičovstvo.
Vychovať talentované, poslušné, usilovné a ctižiadostivé dieťa je radosť, potešenie, človek môže byť na seba hrdý, môže sa nim pýšiť, ale nie je to ťažká práca – nie je to skok do výšky 2,20 ani výstup na Everest.
Deň matiek sme slávili už tradične – na víkendovom pobyte náhradných rodín. Bol to už 14. Pobyt, ktorý zorganizovalo občianske združenie Domov v rodine. Tentoraz sa zišlo desať ozajstných mamiek, niektoré sprevádzané aj ocinkami a kopa detí (35). Na prstoch jednej ruky sa dali spočítať deti, ktoré sa tým mamám narodili. Všetky ostatné prijali do svojej rodiny a do svojho srdca – do adopcie, do pestúnstva či do profesionálnej náhradnej rodinnej výchovy, lebo milujú všetky deti a prajú si, aby každé dieťa žilo v rodine.
Odjakživa som bola milovníčkou živých bábik. Nie je nič krajšie než bábätko, jedine dve bábätká (prípadne 3,4, ...) Preto som chcela mať dvojčatá (trojčatá, štvorčatá...)
Občas mrknem na svoje články, či niečo zaujímavé v diskusii či ako si stojím s karmou. A tu som objavila záhadu. Buď chodia na blog antičitatelia – myslím tým čitateľov so zápornou hodnotou, bytosti z antihmoty či jednoducho mínus ľudí, alebo tam niekto na šíbri (logaritmické pravítko) nie celkom presne spočítava karmy alebo... prosím vysvetlite mi vedecky túto záhadu!
Najjednoduchší scenár, podľa ktorého sa rodí náhradná rodina je: „nemôžeme mať dieťa a chceme mať dieťa“. Takých príbehov je mnoho, iste každý pozná niekoho vo svojom okolí, kto ho prežil. Aktéri každého z týchto príbehov prechádzajú mnohými štádiami rozhodovania, duševnými pochodmi a peripetiami, ktoré by si zaslúžili aspoň poviedku, novelu ak nie román. Hoci schéma je stále tá istá, ich prežívanie je osobité, ťažké i krásne, často prekvapujúce pre samotných zúčastnených. Ale sú aj iné, niekedy až neuveriteľné príbehy ľudí, ktorí sa stali náhradnými rodičmi hoci to neplánovali a rok pred tým by to sami považovali za nemožné, ani ich to nenapadlo. Táto nová rola zasiahla nečakane do ich života a popri tom, že veľmi pomohli jednému dieťaťu či viacerým deťom, aj ich život sa stal bohatším.
