reklama

Ako som sa stala prvou profimamou v Košickom kraji.

Dnes je tomu práve 10 rokov, čo som z detského domova priviedla domov 2 dievčatká. Hoci s nimi a hlavne s detským domovom som zažila všeličo, mnohé by som s dnešným rozumom urobila celkom ináč, neľutujem svoje rozhodnutie stať sa profi-rodičom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

O profesionálnom rodičovstve som sa dozvedela celkom náhodou – čakala som na svoju známu a zatiaľ som čítala časopis, čo mala na stole. Bol tam článok o prvých profesionálnych rodičoch a odkaz na OZ Návrat, ktorý podá ďalšie vysvetlenie, pomoc, usmernenie. Pomyslela som si, že toto iste vymysleli pre mňa – bola som vtedy nezamestnaná a úplne nevyťažená. Deti potrebovali len servis: vyprať, navariť, pripraviť desiatu... prichádzali po jednom zo školy, najedli sa a odchádzali za svojimi dalšími záujmami: výtvarka, gitara, kamaráti... Jediný, kto bol celý deň doma, som bola ja. Napísala som Návrat-u a skôr než som stihla skonzultovať tento nápad s rodinou, bola tu odpoveď. Rodina bola celkom rýchlo uzrozumená, spoločne sme dospeli k rozhodnutiu, že najlepšie sa nám budú hodiť 2 dievčatá mladšieho školského veku – prípadne súrodenecká dvojica, kde aspoň jedno také dievčatko bude. Na krajskom úrade, ktorý mal vtedy pod palcom detské domovy som našla podporu v pani L. Povedala mi, ako postupovať a zavolala som teda do domova, ktorý mi odporučila.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„To sa musíte kontaktovať“ povedal mi riaditeľ. Veď to práve robím, pobyslela som si. Povedal, že mám prísť v utorok o 14,00. Prišla som. Ten, kto tam však nebol, bol práve riaditeľ. Ani nikomu o mne ič nepovedal. Avšak zmienka o pani L zapôsobila na zástupkyňu aj na výchovnú poradkyňu ako “Sezam otvor sa!“ Všetko chápali, boli preochotné a ponúkli mi všetko čo mali „na sklade“, najviac by však rodinu potrebovali 3 dievčatká, 8-10-12 ročné. Prejednali sme to doma a povedali sme si, že aj 3 sa do tej novej veľkej izby pomestia.

Neformálne sme sa niekoľkokrát stretli v domove akože na výtvarnom krúžku. Teda raz doviedli všetky deti, druhýkrát menej a tretíkrát už len tie 3, s viacerými sa neunúvali. Zaviedli nás do voľnej kancelárie a zabudli na nás. Všetci odišli a zamkli nás. Bavili sme sa s deťmi, o krúžku už nemohla byť ani reč, deti sa opýtali priamo, kedy ich vezmem k nám. Chceli prísť na víkend čím skôr. Medzitým sme zistili, že sme zamknuté. Búchali na dvere, kričali z okna a museli poslať pre kohosi, kto má kľúče – čo trvalo celú večnosť. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som prišla v piatok pre dievčatá, tá 12-ročná už ísť nechcela – mala v domove frajera a jemu dala prednosť. Nikto z vychovávateľov im nehovoril o tom, že majú ísť k nám že v rodine je lepšie.

Vzala som teda tie dve na návštevu. Oslavovali sme práve narodeniny môjho otca. „Aj ja mám narodeniny“- povedala tá staršia, mala práve 10 rokov. Kúpila som v povianočnom výpredaji vo Viedni niekoľko párov topánok, že sa našim novým deťom budú hodiť. Prišli vhod. Pomerala som teda tajne jej topánky s tými novými a jeden pár som jej zabalila ako darček. Nestačila sa čudovať, ako som to vedela.

„Až budem veľká a budem mať decko, dám ho podržať len tebe“ vyjadrila mi maximálnu dôveru. Nemusím ani hovoriť, že mami a oci sme boli hneď.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V nedeľu večer sa s plačom vracali do domova, boli by radi ostali. Ukázala vychovávateľke tie nové topánky – reakcia ako u mŕtvej ryby. Nepochválila, netešila sa s ňou. Zamrazilo ma.

Raz však došla k nám aj najstaršia. Bola Veľká noc a vychošky jej povedali, že musí ísť, lebo v domove nikto nebude. Klamali, samozrejme, ale keď išlo o to, aby na Veľkú noc mohli ostať aj oni doma a služba nech to tiež nemá ťažké, dokázali ju k nám dostať. Páčilo sa jej, pýtala sa, či ešte musí ísť do domova. Ale nabudúce už zas frajer zvíťazil nad rodinou. A nikto ju nepostrčil k inému rozhodnutiu. Až neskôr som pochopila, že tanečný súbor domovákov, v ktorom tancovala, potrebujú na spracovávanie sponzorov...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každý piatok teda dve išli ku nám, zobliekli všetko domovácke, spali radšej v chlapčenskom pyžame po mojich synoch než v krásnom domováckom. V nedeľu s plačom do domova. Keďže si nedoniesli náhradné oblečenie, dala som im nové čisté ponožky. V piatok prišli v tých istých. „o akurát tak vyšlo, že máte zase tie naše ponožky?“ čudovala som sa.

„Nie, to máme odvtedy“ Čudovala som sa ešte viac! S gaťkami to bolo rovnako.

Piatok – hurá ku nám, v nedeľu s plačom naspäť. To už zle znášal aj môj manžel. Dokedy ešte?

Jedna z nich raz ochorela. Dala som jej na výber izolačku v domove či obývačku u nás. Vybrala si samozrejme obývačku. Len pán riaditeľ zistil, že stravné, ktoré sľúbil, mi nemôže dať. No čo už. Variť pre 5 hladošov a plus-mínus jedného vrabca!

Riaditeľ sa stále vyhováral, že nemá na mňa peniaze. Tak som teda napísala rovno ministerke – dokedy ešte majú deti plakať v nedeľu pri rozlúčke. Odpoveď prišla obratom z krajského úradu – peniaze sú! Tak som potešená zavolala do domova. Vraj to len tak napísali, aby nemuseli ministerke vysvetľovať, že nie sú. Ale pani L nech nevolám. Zavolala som. Peniaze sú. Zase riaditeľovi, že teda peniaze sú a deti si vezmem lenčo v máji zmaturuje moja dcéra. Tak to vraj nie! Musia dochodiť ročník na svojej škole.

Deti si už urobili nad posteľou čiarky a každé ráno jednu čiarku preškrtli. Tešili sa, ako ubúdajú.

Jedna z nich mala meniny. Doniesla som jej bonbonieru a kvety. Vzala si len jednu čokoládku, 2 pre sestry skryla pod oblečením v skrini a vrátila mi ju, nech jej deti neukradnú, v bezpečí na ňu u nás počká. Išli sme na prechádzku. Keď sme sa vrátili, kvety boli v koši a čokoládky pod šatami už neboli...

Blížil sa koniec školského roka a mala som mať pripravenú zmluvu. Aj z Návratu prišli so mnou, aby sa na nič nazabudlo. Zmluva nebola pripravená. Vraj v piatok. Ani v piatok nebola, ale aspoň jej tužková podoba. (to už počítače mali na každom stole!)

Doviedli dievčatá. Netvárili sa nadšene, pozerali do podlahy. Tušila som zradu.

„No povedzte, chcete ísť k tete Eve?“ Najprv mala odpovedať najstaršia. Nechcela. Potom najmladšia. S pohľadom zapichnutým do koberca povedala „Nie“. Prostredná, volajme ju Alenka, ktorá ma mala najradšej, povedala ticho „Áno“.

„Ako to“, vyrútila sa na ňu zástupkyňa – „predtým si nepovedala, že áno!“

Nemôžeme rozdeliť rodinu – povedali mi. Nezmysel!!! Táto rodina je rozdelená. Otec od nich odišiel, či babka ho vyhnala potom, čo napadol fyzicky babku, mamu aj deti, keď mala Alenka 3 roky. Mama s bratom ostali doma. Dievčatá v detskom domove. Okrem toho profesionálna rodina je detský domov!

Ako som sa neskôr od nej dozvedela, detský domov predvolal mamu, kurátorku a neviem koho ešte a potom pred vedením detského domova a tých ďalších ľudí sa detí opýtali, či chú ísť k nám. Znelo to ako: tak Vám sa tu nepáči? A ešte k tomu pred mamou mali povedať, že už inej osobe vravia mama. Alenka nepovedala nič, len plakala... Ostatné oportunisticky povedali nie.

Chodila som potom za Alenkou každý deň. Bola zúfalá. Bála sa, čo bude. Chcela ísť k nám a cítila ten tlak z domova i od sestier. Opýtala sa, či by nemohla k nám vziať svoju spolužiačku a kamarátku Gitku. Sľúbila som, že ak sa to bude dať, môže prísť k nám aj ona. Hoci som im povedala, že to nemajú nikomu hovoriť, v pondelok všetky deti stáli pri plote a vykrikovali: Gita ide k vám na furt? A riaditeľ sa opýtal:“ Chcete Gitu? Dobre!“

Pýtala som sa na ňu, vraj všetko OK. Len neskôr mi kazateľ, ktorý mal asi 6 adoptovaných detí povedal, že keď sa dozvedel, že sme si vuali Gitu, začal sa za nás modliť. Mladík, ktorý si v domove odkrúcal náhradnú vojenskú službu, bol tiež známy našej známej. A tak sme sa dozvedeli, že na porade hovorili o nás a vyjadrili sa, že Gitku vrátime – ju nemôžeme zvládnuť. Potvrdili to potom aj ďalší ľudia, lebo svet je malý..

Keď som deti brala, ešte som sa pre istotu opýtala, či i nie sú alergické, vraj nie. Boli!

Pani L nás podržala. A tak 30.6.1999, hneď potom, čo boli rozdané vysvedčenia Alenka a Gitka išli k nám. Zmluva bola od 1.7. (fyzicky stále nebola na svete), až 2.7. som ju bola konečne podpísať, deti išli v tom čo mali na sebe, ich veci stále neboli pobalené, ale išli k nám a všetci sme mali pocit víťazstva.

To bolo naozaj naivné, lebo boj práve len začal.

Ale radosť z toho, že som to urobila, pociťujem dodnes.

Eva Lorenzová

Eva Lorenzová

Bloger 
  • Počet článkov:  51
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som mamou biologických aj prijatých detí, pracujem v OZ DOMOV V RODINE, ktoré združuje profesionálne rodiny a pomáha a podporuje všetky formy náhradného rodičovstva. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu