reklama

Ako som bola profi-mamou.

Pred desiatimi rokmi po takmer ročných peripetiách som sa stala profesionálnym rodičom desaťročných dievčat: Alenky a Gitky.  Deň-dva potom zavolala sociálna pracovníčka, že ihneď musím deti vrátiť, lebo nemá papier o tom, že som vhodná, bez čoho u nás deti nemôžu byť...zvláštne, že pol roka som bola vhodná a deti u nás trávili takmer každý víkend.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)
Letný pobyt náhradných rodín 2005 v Rajeckej Lesnej
Letný pobyt náhradných rodín 2005 v Rajeckej Lesnej 

Deti boli vydesené. Ale zvládli sme to, obehali sme psychologičku v CPPS i sociálny odbor a onen papier sme doručili obratom sociálnej – deti sme nevrátili. To čo po nás chcela, bola nadpráca – chcela potvrdenie, že sme vhodní na náhradnú starostlivosť, teda to, čo po budúcich pestúnoch – ale boli sme prví, nevedela...

Začali prázdniny a my sme vzájomne „ohmatávali terén“. Deti sa veľa pýtali. Môj štrnásťročný syn poznamenal: „Pýtajú sa na veci, čo som sa pýtal, keď som mal 5 rokov!“ Väčšinou sa však pýtali: „čo to je“ nie „prečo?“ – teda otázky 3 ročných detí.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na detskej železnici boli uveličené z výhybky. Nikdy také čosi nevideli. Pozorovali ako funguje. Čupeli pri vlaku a nechápali. Pokúšali sme sa hrať „myslím si vec“. To hráme s mojim vnukom snáď od jeho 4 rokov. Gitka prehlásila: „ja neviem myslieť“. Bola to zúfalá pravda. Nevedela, že okno je zo skla, kľúče z kovu...

Dievčatá veľmi rady nakupovali. Netušili síce, koľko stoja 2 rohlíky, keď jeden stojí korunu dvadsať – nemali poňatia, či im na to stačia 2 Sk, alebo 10 či 100, ale peniaze a nakupovanie ich uchvátilo. Tešili sa, keď nám z jedného peniazu vydali plno. Že sme platili päťstovkou a vydali nám drobné, tomu vôbec nerozumeli. Začali sme sa doma hrať na obchod: postrihali sme reklamné noviny a kúpila som im hračkárske peniaze. Jedna predávala, druhá kupovala obrázky z reklamy...a obe počítali, koľko majú platiť, koľko im majú vydať. To bola prvá hra, ktorú zvládli hrať bezomňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Povedali mi, že Gitka je vlastne právne voľná, navštevoval ju kedysi len otec, teraz ani on nie. Raz sme sa v nedeľu poobede vybrali do blízkeho obchodu s pekárňou pre čerstvý chlieb. Odrazu Gitku oslovila nejaká žena – mama! A nebola sama, strýkovia, bratranci...Šok! Bezpochyby ju poznali. Gitka bola zmätená, za hlučné príbuzenstvo sa hanbila. Bývali o pár ulíc od nás. Nikto nepovažoval za potrebné nás na to upozorniť! 

Cez prázdniny ešte Alenka išla na návštevu k mame. Išli sme v dohodnutom čase asi po týždni pre ňu. Všetci po mne vrhali nepriateľské pohľady – deti aj personál. Alenku som nevedela nájsť. Nakoniec som ju objavila: plakala zavretá v skrini v susednej izbe. Deti pokrikovali, že sa k nám nechce vrátiť. Vzala som ju nabok a osamote sme sa porozprávali. Povedala, že ide so mnou. „Predtým si ináč hovorila!“ vyhŕkla vychovávateľka. Vzali sme jej veci a nastúpili sme do auta. Vybehli za nami snáď všetky deti z domova a na idúce auto hodili každý hrsť štrku z chodníka. Manžel zabrzdil a vybehol do riaditeľne:“ Kto to tu má na starosti!?“ Môjho manžela nepoznali a chlapa takmer dvojmetrového sa zľakli, ospravedlňovali sa za deti – ale mali byť pri nich a Alenku skôr posilniť aby išla než ukecávať, aby ostala..- riešili v riaditeľni to, že Alenka zase odišla s nami!!! A pritom jej ako „úplatok“ dali celkom nový bicykel a napísali naň jej meno, že bude len pre ňu!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začala škola. Stále viac sa ukazovalo, ako zaostávajú, hoci mali jednotky a dvojky na vysvedčení a to boli dve najlepšie žiačky vo svojej triede.. Vedeli čítať, Alenka dobre, Gitka tiež zdanlivo dobre, ale bez porozumenia. Ak preskočila riadok, vôbec jej nič nechýbalo!. Počítať vedeli do 10, cez desiatku na prstoch. Gitka si pamätala len 3 slová, ak veta mala 4 slová, zopakovať vedela len to posledné.

Nezatvárali dvere na WC, neumývali si ruky, prvýkrát videli mrazené kurča. Jednej by stačila hŕstka ryže denne, druhá bola dobrý jedák. Hoci mi ich dali ako zdravé a bezproblémové, postupne sme sa zoznámili s alergologičkou, s očnou lekárkou, s psychologičkou, s špeciálnou pedagogičkou, s psychiatričkou... Jedna mala skôr zdravotné problémy, (ukázalo sa neskôr, že možno viac-menej psychosomatické), druhá mala vážne poruchy správania. Teraz je to už na smiech, ale užili sme si: boli u nás policajti aj rýchla zdravotná pomoc. Buďme radi, že hasiči nezasahovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nevedela som, čo skôr. Potrebovali toľko dobehnúť a zároveň stíhať aspoň čo-to v škole. Tri príklady z opakovania a 3 vety ako diktát trvali aj hodinu-dve. Vyskúšala som všelijaké metódy, jedna plakala, druhá trieskala knihami, trhala zošity...

Ich výroky boli niekedy na popukanie. Napríklad nezabudnuteľný výrok: „Cirkva je rovná doska.“ je odpoveďou na otázku, aký bol cirkevný názor na svet pred objavením Ameriky.

Raz na začiatku roka meškali platby od domova pre rozpočtové provizórium. Deti čosi chceli, ale povedala som, že sme ešte od štátu nedostali peniaze, tak to kúpime neskôr, až peniaze od štátu prídu. „Ty si už videla toho štáta?“ – opýtala sa ma jedna z nich –„ prezidenta som už videla, ale štáta nie!“.

Na Vianoce si Alenka priala bábiku. Mala 10 a pol roka, takmer 11, ale vlastnú bábu nikdy. Bábika pre ňu bola ako dieťa. Musela si ju sama vybrať. Vonku snežilo, predavačka vložila bábu do igelitky. Ten zdesený pohľad! Dieťa do igelitky. Dala si povedať, že sneží a zmohla by, ale niesla igelitku v náručí, ako sa nosia miminká. Deti milovala aj to s nimi vedela, mala trpezlivosť a bola starostlivá, pozorná. Chcela pracovať s nimi, keď bude veľká...

Chcela som, aby sa niečomu zaujímavému venovali mimo školy. Prihlásili sa do tanečného krúžku, boli tam raz či dvakrát a koniec – nezáujem. Skúsili sme výtvarný. Alenka maľovala drobulinké postavičky prilepené na spodnom okraji papiera. Človek nemusel byť psychológ, aby z toho vyčítal jej sebavedomie. Ona radšej povedala „Neviem“, než by skúsila, Gitka zase „Viem!“ ale len dovtedy, kým som nechcela počuť tú odpoveď. Ale maľovala pekne, hoci len keď som ju k tomu prinútila. Jej farebný salamander visí zarámovaný v izbe, ktorej bývala. Aj Alenka sa nakoniec celkom rozbehla. Ale po roku chceli niečo iné. Skúsili sme skauting. Dopadol neslávne. Ja som ich odprevadila po bránu, ale oni nešli dnu, vybrali sa objavovať zaujímavosti mesta podľa svojich predstáv. Raz došli neskoro s tým, že ich uniesli svalnáči v čiernom aute s dymovými sklami a okradli ich o 20 Sk, čo mali, aby si kúpili olovrant. Dramatický dej ako z amerického filmu i únoscov si samozrejme vymysleli ale priznať sa nechceli. Vybrala som sa s nimi na miesto činu, aby mi presne popísali, kde a ako ich uniesli. Ukázali mi, kde stálo ono tajuplné auto. A chytili sa do pasce, na to miesto sa autom dôjsť jednoducho nedalo pre betónové zábrany – kvetináče. Potom to zvaľovali jedna na druhú. Inokedy sa v meste pohádali a rozišli. Gitka prišla síce aj tak neskoro, ale aspoň došla. Alenku sme ani nevedeli, kde hľadať. Jej orientačné schopnosti boli nulové. Netrafila ani do obchodu, ktorý sme navštevovali denne. Po polnoci ju našťastie stretli policajti a vyzdvihli sme si ju spiacu na policajnej stanici. Dnes je to všetko už úsmevná spomienka, ale vtedy mi nebolo všetko jedno!

Záležalo mi na tom, aby Alenka udržala kontakt so sestrami aj s babkou, ktorá bola v domove dôchodcov. My sme boli jej najčastejšou návštevou. Do detského domova išla občas na víkend za sestrami. Bola to pre nás hodina cesty autobusom a ešte hodný kus peši. Nikdy sa detský domov neponúkol, že pre ňu prídu autom... Hoci som návštevu vždy vopred telefonicky dohovorila s riaditeľom resp. potom s riaditeľkou, vychovávateľky na skupine boli v piatok k večeru vždy zaskočené, nevedeli o tom, nemali ju často kam uložiť. Spali so sestrami 3 na 2 posteliach.

Po roku u nás mi cez prázdniny navrhli, nech dievčatá idú s domovákmi na zájazd do Poľska a ja nech čerpám dovolenku. Nebola som nadšená, ale dievčatá chceli ísť, tak som ich pustila. Prišli celkom zdivené, slovník obohatený o „vybrané slová“, divoké správanie. Chválili sa, že fajčili a pili pivo. Bola som zdesená.

„A kde boli vychovávatelia?!“

„Oni pili inde“ odpovedali dievčatá.

Riaditeľa nahradila vo funkcii riaditeľka. Na ďalšie prázdniny mali ísť pre zmenu do Chorvátska. Povedala som jej o mojich zlých skúsenostiach. Vravela, že vie, že to tak bolo, ale už je to ináč a sľúbila, že osobne na dievčatá dohliadne. Po návrate mi dievčatá povedali, že riaditeľka s nimi vôbec nikdy nebola, „ona chodila na nuda pláž“ - chichotali sa.. Hoci mali dievčatá zoznam vecí, ktoré niesli so sebou, plno vecí naspäť nedoniesli, vzal si ich niekto iný,...nikto to nekontroloval.

Ale to sú len veci, to mi až tak nevadilo.

Z domova nikdy nezavolali, ako sa máme, či niečo nepotrebujeme, či nám môžu pomôcť. Našla som si spôsob existencie, mali sme už kontakty na všetkých odborníkov a vlastne som pomoc nepotrebovala, ale profesionálna rodina nemá byť sama, má dostávať kvalitný servis od domova. V skutočnosti som sa dozvedala stále o nejakých čudných praktikách voči profesionálnym rodičom. Veď nakoniec aj mne odmietali opakovane dať stravné lístky, nech vraj chodím na obedy do domova – hodinu tam, hodinu späť – nezmyselné! Tiež sa mi zdalo čudné, že ak bola Alenka cez víkend v domove, vypísali mi za 2 dni „polovičnej“ dovolenky – lebo jedna bola doma, druhá v domove - v sobotu a nedeľu jeden deň, ale s iným dátumom – pondelok alebo piatok. Ale v podstate sme žili v prímerí, ja som nečakala pomoc a oni si na mňa sotva spomenuli.

Na pobytoch Návratu či OZ Nádej pre rodinu sme sa stretávali s inými náhradnými rodičmi a profi rodičmi a počúvala som, čo všetko si rodičia od domova skúsia. Mali kopu neriešených problémov, ako ja, aj oveľa horších. Riaditelia domovov sa vyjadrovali, že „dieťa je majetok detského domova“ a ako s hnuteľným majetkom s ním aj narábali. Profesionálnych rodičov často využívali a zneužívali, vediac, že im ide o dieťa a krivdy na nich (na rodičoch) páchané sú ochotní tolerovať.

Pomocnú ruku hľadaj na konci svojho ramena! Preto sme sa rozhodli založiť občianske združenie profesionálnych rodičov a svojich práv sa domáhať sami – ale spolu!

Eva Lorenzová

Eva Lorenzová

Bloger 
  • Počet článkov:  51
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som mamou biologických aj prijatých detí, pracujem v OZ DOMOV V RODINE, ktoré združuje profesionálne rodiny a pomáha a podporuje všetky formy náhradného rodičovstva. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu