Včera bola náhodou v rannom magazíne opäť reč o psíkoch z útulku. Rozprávali o tom, ako si treba adopciu psíka zvážiť. Treba vedieť, že psíček môže mať poruchy správania v dôsledku toho, čo zažil: či bol týraný, podvyživený... Na otázku, či možno psíka do útulku vrátiť, ak nezvláda jeho nový gazda jeho nesprávne správanie, rázne odpovedala veterinárka, že to by rozhodne nebolo dobré, lebo psík by trpel! Dieťa naopak presunú z rodiny do domova, pôvodnej či novej rodiny bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. A že trpí? „Zvykne si“. „Jeho osud je dožiť život v osade“ a pod. Diaťa vrátia aj dementnej matke do rómskej osady – „sanovali rodinu“, psa však takému, čo sa oň zle staral, nevrátia!
Pracovníčka útulku vysvetlila, že ešte rok po adopcii sú pracovníci útulku v kontakte s novým adoptérom. Sú pripravení poradiť a pomôcť korigovať chybné správanie psa. Kto kontaktuje náhradnú rodinu? Kto sa pýta: „nepotrebujete niečo?“
Myslíte si, že šéf útulku považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, keď pracovník či dobrovoľník z útulku prezradí susedom meno psa, či nebodaj ho ponúkne príbuzným či priateľom? Keby ich fotografie zverejnil na blogu? Hneval by sa, keby prichádzalo viac ľudí s túžbou adoptovať psa? Iste nie. To len ak ide o deti sú úradníci na pokraji hystérie! Deti v detských domovoch môžete poznať po mene, vidieť ich tváre v TV, ale ak ide o dieťa v profesionálnej rodine – hoci je to podľa zákona stále dieťa v detskom domove – to sú rázne proti!
Ak chcete adoptovať psa, pozriete si všetkých v útulku. Povedia Vám čo-to o každom havkovi a budú chcieť vedieť vaše predstavy o vašom budúcom miláčikovi. Nebudete si musieť vybrať podľa fotografie a spisu len jedného a len toho jediného vám predstavia. To len pri deťoch je to tak, že vám ukážu fotku (podľa ktorej sa už ani na seba nepodobá ), potom cestujete kilometre do domova a zistíte, že je to niekto úplne iný a ak sa na druhýkrát nerozhodnete pre ponúkané dieťa, budú voči vám „ako na psa“. Možno už po prvom odmietnutí...
Pri psíkovi nerozhoduje poradovník, ale šťastie vás oboch. Pri deťoch je to posvätné zaklínadlo úradu.
A keď sused, sestrenica či kamarátka (nebodaj sám profesionálny rodič) má o dieťa záujem, chce ho prijať do pestúnstva či adoptovať, rozbehne sa horúčkovitá činnosť s cieľom prekaziť mu to! Hoci na PRIDE či v Návrate a medzi nami aj podľa zdravého rozumu a normálneho ľudského citu by mal mať prednosť ten, koho dieťa už pozná. Nie kvôli nemu (žiadateľovi). Ale s ohľadom na dieťa a jeho city.
Počuli ste niekoho, kto sa stará o opustených psíkov, povedať: „Ja mám jedného a niekedy ani to nezvládam“. Od takých, čo majú na starosť deti, som to, veru, počula. (Niekedy mám dojem, že sociálnym pracovníkom v domove či na úrade sú prednostne skysnuté bezdetné staré dievky či ambiciózne mladice, s citom motorovej píly. A tiež také, ktoré prežili 10 ministrov, x reforiem a jediné, čo ich zaujíma je, aby to doklepali do penzie. Áno, iste sú aj také, ktoré tomu nielen rozumejú ale ešte majú aj empatiu. Tie potom len žasnú, že ich kolegyne si dopĺňajú požadované vysokoškolské štúdium na „bani“- v Košiciach vyhlásená najľahšia VŠ a nie štúdiom sociálnej práce, psychológie či inej pomáhajúcej profesie.)
Podstatný rozdiel je v tom, že o psíkov sa starajú ľudia preto, lebo ich majú radi.
Pes nie je na konci peňazovodu, ktorým prúdia peniaze zo štátneho rozpočtu. Dieťa áno.
A ten peňazovod sám je cieľom snaženia!
Európska únia už dávno nám – Slovensku dala za úlohu presunúť deti z domovov do náhradných rodín – odinštitucionalizovať starostlivosť o „nechcené deti“. Ľudia závislí na peňazovode si preložili požiadavku EU do „slovenčiny“ a spolu s priateľmi detských domovov sa vrhli na prestavby. To, čo sa volalo výchovná skupina sa začalo nazývať rodinná bunka. Zaviedol sa nový jazyk, ale deti sú stále v domovoch. Neboli peniaze na profirodičov, ale boli peniaze na kupovanie domov pre rodinné skupiny. Teraz niet vyhnutia – národný projekt XXIV – zvyšovanie zamestnanosti profesionálnych rodičov alebo zrealizujeme, alebo vrátime peniaze. Tak „realizujeme“ na jednej strane prípravu profi-rodičov na úradoch (keby bol na takom školení niekto z EU, asi by mu dych vyrazilo), všade farebné plagáty, nedá sa to prehliadnuť a na druhej strane niet miesta ani pre tých, ktorí boli vyškolení aj bez národného projektu, bez plagátov, lebo mali záujem o túto prácu lebo majú radi deti. Mnohí, ktorí sa predsalen zamestnali, zažívajú šoky z prístupu detských domovov k deťom. Mnohých znechutia, mnohí to vzdajú.
Štát sa monopolu na „nechcené deti„ nechce vzdať. Monopol je vždy o nekvalite! Nie je konkurencia, je najhorší a zároveň najlepší.
Štát nie je dobrý rodič, nedá pusu na dobrú noc, nepohladká.
Psie útulky nie sú štátne. Psíky sú ľúbené a hladkané aj v útulku.
V tom bude ten zásadný rozdiel!
