reklama

Ako som prestala(?) byť profesionálnym rodičom

Otáznik v texte znamená neurčitosť celej situácie, lebo práve teraz krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, že okamžité rozviazanie pracovného pomeru pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny je neplatné, teda som stále zamestnancom detského domova – profesionálnym rodičom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)
Detský domov
Detský domov 

Tomuto okamžitému zrušeniu pracovného pomeru zo strany detského domova viedla súhra rôznych udalostí. Ako som v predošlom článku písala, žili sme v prímerí spôsobenom tým, že oni na mňa nemysleli a ja som ich nepotrebovala. Avšak potom ako som sa stala predsedníčkou OZ Domov v rodine, začala som sumarizovať problémy profesionálnych rodičov a vychádzalo na povrch obchádzanie zákona zo strany detských domovov a manipulovanie profesionálnych rodičov.

 - Problematické čerpanie dovolenky (keby dačo máte dovolenku, ale pritom máte deti stále doma na plný úväzok, a to napriek tomu, že v zmluve alternatíva zamestnávania iného dospelého člena rodiny na čas čerpania dovolenky figurovalo)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- neposkytovanie stravných lístkov

- neposkytovanie respektíve nepreplácanie výdavkov spojených s výkonom zamestnania napr. cestovné pri doprave deti k lekárovi, na mimoškolskú činnosť a pod..

Detský domov samozrejme preplatil lístky do zoo či na plaváreň pre vychovávateľky. Profesionálny rodič toto platil zo svojho. Prípadne ho detský domov usmernil, aby to účtoval z peňazí dieťaťa. Cestovné vlastným autom k lekárovi s chorým dieťaťom neakceptoval žiadny detský domov. Dodnes mnohé domovy nepreplatia cestovné ani neposkytnú svoje auto napr: ak vyžadujú kontakt adoptívneho rodiča s dieťaťom umiestneným v profesionálnej rodine na pôde detského domova, na porady v detskom domove a pod.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O naschváloch vedenia detských domovov voči profesionálnym rodičom som písala v blogu „spôsoby boja proti profesionálnym rodičom“.

Zo sumárom otázok o problémoch PNRS sme sa traja zakladajúci členovia OZ dopracovali na ministerstvo. Doslova sa pobavili na mojej otázke, prečo mi domov vypisuje za dva dni pobytu jedno z mojich detí v domove cez víkend(na návšteve u svojich sestier) 1 deň dovolenky na pondelok či piatok.

Ak má vychovávateľka 12 detí v skupine a jedno odíde na víkend k rodičom aj jej vypisujú 1/12 dovolenky? Za sobotu a nedeľu mi predsa aj tak žiadnu dovolenku vypísať nemôžu!

Pracovníčky MPSVaR potvrdili, že ak ideme na rekreačno – vzdelávací pobyt náhradných rodín, je to vzdelávanie a DeD by nám to mal preplatiť rovnako, ako prepláca školenia ostatnému personálu. Preto som si dovolila oznámiť vedeniu domova, že odteraz nepodpíšem žiadanku na dovolenku, ak deti prídu na víkend do domova a predložila som žiadosť na úhradu cestovného i ostatných nákladov súvisiacich so vzdelávacím pobytom, ako i cestovné ako je doprava s dieťaťom do nemocnice mimo nášho mesta i na návštevu dlhodobo hospitalizovaného dieťaťa, podľa pokynov jej ošetrujúcej lekárky(cca1x za 2 týždne). Preplatené som tie cesty nemala, ale spočítali mi to ináč! Započítali aj moje listy riaditeľke, s ktorou sa mi nepodarilo stretnúť, ale považovala som za potrebné jej oznámiť určité skutočnosti, ktoré sa mi pri návšteve detského domova nepáčili. Odpoveď som samozrejme nedostala, ale reakcia bola „prudká“ Poslúžila Alenka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cez prázdniny bola dvakrát so setrami u mamy. V júli sme sa dokonca s matkou streti: pre Alenku prišla k nám a po návrate som ju v domove prevzala priamo od nej a v dobrom rozišli.

Po jej návrate z augustovej návštevy to bolo už iné. Alenka telefonovala z domova, že došla, aby som pre ňu prišla, ale riaditeľka jej vzala telefón z ruky a povedala, že Alenka sa chce vrátiť do domova, lebo sa jej vyhrážajú spolužiačky zo školy. Vedela som o tomto probléme, už aj pred prázdninami som bola niekoľkokrát upozorniť triednu učiteľku a vedenie školy. Alenka uvažovala o tom, že by chodila do inej školy. Vysvetľovala som jej, že pred nimi nemôže utekať, oni musia prestať a okrem toho, že sebe skomplikuje život, nemá záruku, či také nejaké nespratné nebudú aj tam. Keď som Alenku doviedla domov, opäť som upozornila vedenie školy ale aj príslušný odbor sociálnych vecí, kde o tom existuje záznam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V septembri som doviedla Alenku zase  na návštevu k sestrám. Bolo niečo po tretej hodine. Dvere domova boli dokorán a na chodbe bolo plno detí (aj na bicykloch), všetky kancelárie boli zamknuté. Deti nás informovali "nikde nikto nie je, všetci sú v jedálni, teta Maja má päťdesiatku!" Na skupine boli deti zamknuté bez dozoru. Alenku som tam nechala so sestrami s tým, že o pol hodiny sa vrátim, skočím na kávu k svojej kamarátke do susedstva. Skôr než som dopila kávu, prišla Alenka. "Mamka, poďme domov, nikto tam neprišiel, všetci kričia a mňa bolí hlava" Keďže vetrovku nechala v domove, vrátili sme sa pre ňu. V tom čase už boli dvere u hospodárky otvorené a mimo hospodárky aj zástupkyňa. Povedala som jej, že sme síce prišli, ale Alenka  chce ísť domov, na čo zástupkyňa reagovala tak, že musí ostať v domove, lebo s ňou počítali!!!, o chvíľu dobehla aj psychologička – musí ostať! Ostala teda proti svojej i mojej vôli a napriek tomu, že ju bolela hlava psychologička ju hneď podrobila testom - veď cez víkend nepracuje! Alenka kreslila rodinu - samozrejme našu a robila nejaké testy na počítači,.…

Začiatkom októbra sa ohlásila p.riaditeľka s doprovodom na návštevu. Opakovala, že Alenka prejavila prianie vrátiť sa do domova a že to musí riešiť, lebo keď bola pred rokom v nemocnici, vraj telefonovala ošetrujúca lekárka, že "dieťa v rodine trpí" aby s tým niečo urobila. Ak by Alenka skutočne trpela – prečo hneď niečo neurobila, ako mohla dopustiť, aby ešte rok trpela?

Riešiť som však začala ja. Keďže Alenka mala tendenciu byť "lepšia", podať očakávaný výkon, povedať, čo sa od nej očakáva, nepýtala som sa jej priamo, nechcela som na ňu tlačiť tak, ako som cítila tlak zo strany domova, ihneď som s ňou navštívila nestranného odborníčku, jej ošetrujúcou psychiatričkou - aby posúdila, či údajné jej vyjadrenie v domove, že sa tam chce vrátiť je jej skutočnou túžbou a potrebou. Ona s Alenkou dlho osamote rozprávala, potom jej dala za úlohu napísať životopis a 3 tajné priania. Životopis je o nás a 3 tajné priania nevedela vymyslieť, nakoniec ma požiadala, aby som jej pomohla nejake vymyslieť. Najviac sa jej pozdávali: mať bohatého frajera, dostať na Vianoce frajerské nohavice a ešte čosi banálneho. Ak by chcela ísť do domova, nekonzultuje so mnou, ale napíše sama! A bude to naozaj tajné želanie. Na nasledujúce sedenie bola pozvaná aj psychologička z detského domova. Táto navrhla taký postup, že pol roka by mala Alenka byť zase v domove a potom by sa rozhodla. Toto riešenie som označila za choré a nechápem, ako s takou hlúposťou môže vyrukovať človek čo 5 rokov študoval psychológiu!? Je mi jasné, že jej to nadiktovala riaditeľka, ale kompletný svojprávny človek - odborník by takú donebavolajúcu hlúposť ani nemal vysloviť. Dieťa nie je skriňa, aby sa presúvala z obývačky do jedálne alebo do spálne aby sme posúdili, kam sa viac hodí. Koľkých detí z normálnych rodín sa kto pýta, kde chceš byť radšej, nechceš žiť u susedov či nebodaj v anglickej kráľovskej rodine? Deťom sa normálne možnosti výberu nenúkajú. Koľko detí z dobrých rodín by v puberte odišlo od „ničomu nerozumejúcich“ rodičov? S Alenkou pritom neboli problémy, ktoré by stáli za zmienku, nebola ku mne v opozícii.

S tým súhlasila aj psychiatrička. Aby pomohla Alenke pochopiť rozdiely medzi detským domovom a skutočným domovom v rodine, navrhla. aby Alenka išla do domova nielen na víkend, ale aby tam zažila štandartný deň. Mala si všetko všímať a napísať porovnanie. Dohovorili sme návštevu hneď na najbližšiu stredu, aby vo štvrtok a v piatok chodila s domovákmi do školy.

V domove jej však vonkoncom nepripravili štandartné podmienky ale očividne ju podplácali. Alenka to sama pochopila. Napriek tomu jej porovnanie bolo jednoznačné!

Nasledujúci pondelok telefonovala riaditeľka, ktorá evidentne nebola informovaná o účele Alenkinho pobytu. Pýtala sa, kedy zase Alenka príde, aby si zvykla a či sa jej páčilo. Informovala som ju, že na vyzvanie psychiatričky má vypracovať porovnanie a na ďalší pobyt sa nechystá. . Riaditeľka môjmu vyjadreniu neverila a povedala, že si to overí, k čomu však nedošlo. Jej nešlo totiž o Alenku!

Tá sa nakoniec jednoznačne vyjadrila, že chce ostať u mamky – u mňa.

Na nasledujúcu návštevu do domova bola Lenka vyslovene pozvaná. Jej sestra oslavovala narodeniny a požiadali ma, aby Alenka mohla ostať v nedeľu až do večera. Dala som jej bonboniéru pre sestru a išla. Večer, keď som pre ňu prišla, bola v domove aj jej biologická matka a brat. Stáli na chodbe a dievčatá boli každá inde. Mama bola zjavne v opozícii ku mne. Oznámila mi, že berie deti na Vianoce. Neverila som tomu, že sa to uskutoční, ešte nikdy na Vianoce dievčatá doma neboli. Pred niekoľkými rokmi odišla pred Vianocami z domova s tým, že ide pre papier na OÚ - a niekoľko mesiacov sa neukázala. Ani Alenka mame neverila,lebo sa ma pýtala, čo keby mama neprišla. Dohodli sme sa, že v tom prípade ostane na víkend so sestrami, ak s tým v domove budú súhlasiť.

V domove chystali Vianočné posedenie pre zamestnancov, na ktoré aj mňa pozvali. V ten deň mala Alenka ísť na sviatky s mamou. Ohlásila som sa teda, že dôjdeme na posedenie a vezmem so sebou obe deti. Vraj by to nebolo vhodné, lebo všetci vychovávatelia budú na posedení a Alenku treba doviesť skôr. Tak som teda povedala, že o dve hodiny Alenku vypravím skôr a ja dôjdem na večierok sama.

Alenka si nechcela vziať na návštevu k mame žiadne „lepšie“ oblečenie, aby jej to sestry nezničili. Kládla mi na srdce, aby som jej zo všetkých dobrôt odložila a tiež nech jej darčeky necháme nerozbalené. Ešte som jej pribalila nejaké sladkosti a pre istotu aj 100 Sk, keby ich prikvačila núdza. Pýtala si či si bude môcť nechať peniaze, ktoré ušetrí. Dohodli sme sa, že áno. S tým som ju vyprevadila na autobus a ona sama odišla. Keď som neskôr došla do domova bola ešte tam – mama v sľúbenom čase nedošla. Veď sa stávalo... Preto som sa aj ja čudovala, že riaditeľka tak nástojila, aby Alenka bola v presne v stanovenom čase v domove.

Išla som do jedálne kde bola nachystaná slávnostná večera. Po vzájomnom želaní všetkého dobrého, poďakovaní za dobrú vykonanú prácu (aj písomnom!) a prípitku som vyšla von, pozrieť, či už došla Alenkina mama alebo či sestry ešte postávajú na chodbe. Deti mi hlásili, že práve odišli. Janko chcel, aby som čosi povedala riaditeľke. Išla som za ňu, odovzdať odkaz, a tak som sa medzi prípitkom a kapustnicou dozvedela, že Alenka sa k nám už nevráti. Protestovala som, ale riaditeľka sa vyjadrila, že je to v jej kompetencii. Bezmocná a zničená som sa vrátila k stolu. Vychovávateľky sa čudovali, že som o tom doteraz nevedela – ony boli dávno informované. Pripustili, že Alenke kládli nekorektné otázky typu: „Ty nechceš byť so sestrami?“ Veď to by ona chcela, ale u nás! ...

Cez Vianoce volala Alenkina babka z domova dôchodcov. Netušila, že Lenka má ostať v domove…V hlase mala smútok. Dosť sme sa zblížili, boli sme jej najčastejšou návštevou...

Po sviatkoch som napriek všetkému pre Alenku prišla. Dohodla som sa s ňou, tak a nechcela som nesplniť dohodu, nestáť si za slovom. Službukonajúca vychovávateľka ma nechcela k nej pustiť, ale povedala som, že taký istý zamestnanec ako ona a vošla som do Alenkinej izby. Alenka plakala. Jej sestra povedala, že Alenka chce od nás darčeky, ale k nám ísť nechce. Objala som Alenku a opýtala som sa jej , či si pamätá legendu o Šalamúnov súde. Prikývla. Nedovolím, aby ťa rozťali, rozumieš mi. Prikývla. S tým sme sa rozlúčili.

Vrátila som sa domov bezmocná a nahnevaná. Nahnevaná, lebo bezmocná. Za pomoci priateľov, odborníkov, právnikov som hľadala riešenie vzniknutej situácie a snažila sa ratovať aspoň vyľakaná a vydesenú Gitku. Bála sa, že aj ju „riaditeľka vezme“.  

Eva Lorenzová

Eva Lorenzová

Bloger 
  • Počet článkov:  51
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som mamou biologických aj prijatých detí, pracujem v OZ DOMOV V RODINE, ktoré združuje profesionálne rodiny a pomáha a podporuje všetky formy náhradného rodičovstva. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu