Osud Matynka, Gejzu, Nikolky, Nikoly (o ktorej som tiež písala), Tomáška... aj detí, ktoré som mala v profesionálnej rodinnej starostlivosti ja, je toho dôkazom.
Tomáško bol tiež v profesionálnej rodinnej starostlivosti. Je to krásne a dobré dieťa, poslušné, kľudné, šikovné, múdre. Podľa poradovníka mu „pridelili“ adoptívnu mamu. Profimama hneď avizovala, že tí dvaja k sebe absolútne nepasujú. „Posvätný“ poradovník rozhodol, veď čo do toho má profesionálna mama čo rozprávať?! Po 2 mesiacoch ho „budúca adoptívna mama“ vrátila do domova ako nezvládnuteľného! Našťastie riaditeľ detského domova má srdce a okamžite Tomáška do profesionálnej rodiny vrátil. Ale čo bude ďalej???
Dominko je najmladšie dieťa z veľkej súrodeneckej skupiny (2-16 rokov), ktorá z biologickej rodiny prišla do profesionálnej rodiny. Deti boli stále spolu a majú sa rady. Doma, keď zlyhali rodičia, sa starší súrodenci starali o mladších. Teraz prišla sociálka so skvelým nápadom: ponúknuť Dominka do adopcie! Vraj či má byť v profirodine do osemnástich!?
Gitka – dievča, ktoré som mala najprv v profesionálnej starostlivosti, neskôr v pestúnstve, si želala, aby som opísala aj jej príbeh. Teraz už je dospelá, je matkou dvojtýždňového bábätka. Stále však spomína na to, ako ju detský domov pred takmer 7 rokmi uniesol zo školy ako svoj najhorší zážitok v živote!
Bola u nás so svojou kamarátkou Lenkou, ktorá z rozhodnutia riaditeľky detského domova po 3 rokoch strávených u nás ostala v detskom domove. Bolo to pre mňa stresujúce, viac však pre Gitku a čo pociťovala Lenka si ani netrúfam domýšľať. Psychiatrička, ku ktorej sme s deťmi chodili, sa ma vtedy pred 7 rokmi opýtala, „Ako je možné, že riaditeľka je ešte tam?“. Doteraz sa to mnohí pýtajú – ale stále je tam.
Riaditeľka ma tlačila do „dohody o zmene pracovných podmienok“, podľa ktorej sme dohodli, že sa Lenka vráti do domova. S tým som nechcela nič mať - ja som Lenku neodsunula, nesúhlasila som s tým a nepovažovala som to za dobré riešenie pre ňu, nikdy som sa jej dobrovoľne nevzdala. List o tom, že sme sa nedohodli som rozposlala od kancelárie prezidenta republiky, úradu vlády,...poslancom sociálneho výboru... po médiá. Niekoľkí sa aspoň snažili niečo urobiť, väčšinou to skončilo na priamom vybavení u riaditeľky detského domova, prípadne (vtedy krajského) úradu, ktorý zatĺkal, zatĺkal...všetky prešľapy svojho podriadeného detského domova.
Napísala som potom Lenke list. Došiel do domova v deň, keď riaditeľka nebola prítomná. List Lenke odovzdala sociálna pracovníčka a žiadala ju, aby ho nahlas prečítala. Potom povedala, že by bolo treba, aby si list prečítala aj pani riaditeľka a nadiktovala Lenke text, ktorý napísala na obálku: „Dobrovoľne nechávam tento list...“ Lenka k nám občas zašla aj napriek tomu, že jej to v domove zakázali. Keď najbližšie prišla a rozpovedala mi ako to bolo s listom, hneď som vytočila číslo pracovníčky úradu, ktorá mala na starosti dodržiavanie ľudských práv detí a Lenka jej zopakovala, čo sa jej stalo a tiež povedala, že k nám chce chodiť na víkendy, ale že jej v domove kontakt s nami zakazujú. Výsledkom bolo, že žalovala na Lenku do domova, že k nám chodí...Sama som podala trestné oznámenie ohľadne porušovania listového tajomstva. Prešetrili tak, že čin sa nestal, lebo obálku domov neotvoril... Lenke list v neporušenej obálke. A Lenku v domove viac strážili.
Gitka mala veľký strach, že „riaditeľka vezme aj mňa“.
A tak som po čase dostala na výber priamo z úst advokátky detského domova (dávam do pozornosti advokátskej komore), že buď podpíšem dohodu alebo mám okamžité rozviazanie pracovného pomeru za hrubé porušenie pracovnej disciplíny, kde ako jeden z bodov porušenia pracovnej disciplíny bolo, že som odmietla podpísať dohodu (aj ostatné boli rovnako komické). Rozhodla som sa prevziať ono okamžité rozviazanie pracovného pomeru a hoci som toto prevzala 25.3 okamžité skončenie pracovného pomeru sa malo udiať až 31.3. (Ako vtip rádia Jerevan – ako dlho trvá okamžik v Košickej Novej Vsi? - týždeň). Okamžite som požiadala o zverenie Gitky do pestúnstva. Vtedy ešte vydával úrad rozhodnutie o dočasnom zverení do starostlivosti budúcich pestúnov. A kontaktovala som aj MPSVaR telefonicky, žiadala som o prijatie, lenže kompetentný bol 2 týždne v Bruseli.
Dva dni na to telefonovala Lenka, chcela hovoriť s Gitkou a lákala ju do mesta, do cukrárne, že sa s ňou chce stretnúť sama, že aj ona príde sama. Vzhľadom na mnohé okolnosti to bolo minimálne čudné. Išla som tam s Gitkou. Lenka samozrejme nebola sama. Bola s ňou psychologička. Povedala som Lenke, aby sa nenechávala zneužívať a otočili sme sa, že ideme preč. Lenka sa rozplakala, a tak sme sa rozhodli, že ostaneme. Sadla som s psychologičkou k inému stolíku, aby sa dievčatá mohli naozaj sami porozprávať. Cestou domou sme išli spolu a psychologička ubezpečovala Gitku, že môže prísť navštíviť Lenku do domova, že si ju tam nenechajú, nemusí sa báť. (Hoci psychologička teraz robí v Návrate –môžem jej dôverovať?)
Brala som ju za slovo a napriek strachu Gitky aj mňa išla 1.apríla do školy. Tam pre ňu došla sociálna pracovníčka z domova a napriek tomu, že Gitka nechcela ísť, napriek tomu, že všetci v škole vedeli, že chce ostať u nás, museli ju vydať. Detský domov ju nechal zavrieť do diagnostického centra, lebo si boli vedomí, že by ju v domove neustrážili. Nám len zatelefonovali, že Gitku vzali zo školy, aby sme ju doma nečakali.
Ihneď som telefonovala do diagnostického centra – avšak pre nich som bola „len profesionálny rodič“, „len zamestnanec detského domova“, nikto. Po niekoľkých ďalších telefonátoch sa mi tam nakoniec podarilo prebojovať z pozície NIKTO do pozície NIEKTO. Mohli sme Gitku navštevovať v návštevných hodinách. Hoci detský domov ju navštevoval hocikedy, poslali za ňou Lenku, chodila tam riaditeľka a nosila čokolády. Gitka sa nedala zlomiť. „Mamka ma tu nenechá!“ hovorila. Poznali nás postupne všetci vychovávatelia, psychologička, riaditeľka. Všetci vraveli – načo je tu?, má ísť domov!, t.j. k nám.
Osobne som odniesla žiadosť o urýchlené vydanie rozhodnutia kompetentnej sociálnej pracovníčke pani Štecovej s tým, že som rovnaký list dala na podateľňu, ale odovzdávam jej ho aj do vlastných rúk, aby ho mohla riešiť čím skôr. Povedala, že ho neprevezme a ak ho aj dostane z podateľne, vráti mi ho späť – mala inštrukcie z kraja. Nevrátila ho síce ako sľubovala, ale odpoveď prišla deň po tom, čo už som Gitku mala doma a stála za to.
Podala som aj trestné oznámenie na domov na „psychické týranie zverenej osoby“, ktorej sa dopustil TÝM, že deti od nás vzal. Vyšetrili, že PO TOM, čo deti vzali do domova, ich netýrali. Takže ak Vás niekto znásilní a tým sa dopustí sexuálneho násilia naši policajti zistia, že potom, čo Vás znásilnil, Vám nič neurobil – takže skutok sa nestal.
Nakoniec som sa na to MPSVaR dostala 14.4. a dvaja dobrí ľudia (predseda sociálnej komisie VUC, bývalý podpredseda OÚ a bývalá vedúca odboru sociálnych vecí príslušného Obvodného úradu), ktorí poznali dlhšie aj mňa aj deti, potvrdili, že veci sa majú ináč, než ich prezentuje detský domov. Na súd som osobne podala návrh na vydanie predbežného opatrenia – vtedy to ešte bolo možné – a súd predbežné opatrenie vydal. Medzitým (v piatok – po mesiaci v DC) už Gitku previezli do domova. Na druhý deň sme ju boli navštíviť. V domove majú miesto pre prijímanie návštev, ale nás tam nenechali. Museli sme byť pod dozorom. Celý čas pri nás sedela vychovávateľka, ani slovo bez cudieho ucha! (Gitka chcela, aby som niektoré jej veci vzala hneď domov, aby ich domováci nezničili – nové nohavice a novú vetrovku z Viedne, evidentne nezakúpené z peňazí DeD, čo dostala na Vianoce. Vychovávateľka mi ich odmietla vydať s tým, že by ju riaditeľka vyhodila. Doteraz sú tie veci tam – resp.už ich podľa Lenkiných správ nosili iní. Pritom Gitka si tie veci tak cenila a preto som neskôr požiadala aj zástupkyňu riad., aby Gitkine veci vrátili. Nestalo sa, ale to sú nakoniec len veci.)
V pondelok som zavolala na súd, čo bráni vydať predbežné opatrenie. Nič. Len ho treba opísať, dohodli sme sa – zajtra. Konečne sme mali predbežné opatrenie v rukách a išli sme pre Gitku. Kópiu sme odovzdali riaditeľke. Tá odmietla Gitku vydať, sociálna prehlásila, že ide o pamflet, ...ale Gitka nasadla s nami do auta. Sociálna pracovníčka sa snažila vlastným telom zabrániť, aby sme mohli odísť. Ale podarilo sa, boli sme doma.
Na druhý deň ráno zavolala sociálna pracovníčka, spustila vyhrážky, čo všetko nám urobia, ak okamžite nedonesieme Gitku naspäť a nepustila nás k slovu, zložila.
A poštár doniesol onen zmienený list: „Vašu žiadosť zo dňa...o vydanie rozhodnutia o dočasnom zverení maloletej.....do starostlivosti budúcich pestúnov nie je možné vybaviť....nebola zatiaľ hlásená ako vhodná do náhradnej výchovy.“
PS: Potom sme absolvovali ešte niekoľko státí na súde, kde advokátka detského domova sa snažila z nás urobiť zlých démonov, ktorým nie je hodno dieťa zveriť, až sudkyňu prešla trpezlivosť a nechala slovo Gitke. A tak sme zvíťazili v prvom kole. Ďalšie kolo bol súd o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, kde som tiež zvíťazila. Som naďalej zamestnancom detského domova, ale nemám doma žiadne dieťa. Vie o tom úrad. Informovala som o tom aj ministerstvo.
Ešte nie je všetkému koniec, lebo je toho ešte viac, čo treba doviesť do konca, ale verím, že: Kto vydrží – vyhráva!
