Susedka vie, že Lucinka je z detského domova a z našej krvi nemá ani kvapku. Ale dobrá mama z nej určite bude. Odkedy vníma okolitý svet, vidí, ako treba deti ľúbiť. Vidí, že mamky nosia deti na rukách, chodia s nimi na prechádzku, hladkajú ich, dávajú im papať. Vidí svoju mamku Júliu, ako deti kŕmi, ako ich jemne tľapká po chrbátiku, aby si odgrgli, prebaľuje, kúpe, prezlieka, rozpráva rozprávky, kreslí im, spieva, pomáha...všetko preto, aby sa detičky cítili dobre a Lucinka to presne tak robí so svojimi deťmi - medvedíkmi a bábikami. Vie, že keď bude veľká, aj ona bude mama a jej mamka bude potom „babi" ako teraz ja. Kočíkuje deti v dvojčatovom kočíku, lebo aj jej mamka stále - už niekoľko rokov - kočíkuje dvojčatový kočiarik s deťmi z detského domova, ktoré si vzali domov, aby ich ľúbili, lebo deti treba ľúbiť! Mamka Júlia to vie, lebo to isté zažila doma ako dieťa: dvojčatový kočík i ľúbenie.
Lucinka bude iste dobrá mama, lebo to má v krvi, ako ja mám v krvi malú násobilku.
Lucinka bude dobrá mama, lebo hoci krv nie je voda, je aj niečo dôležitejšie, než krv, a to je láska! Veď hoci nemáme spoločnú krv, milujem vlastne úplne cudzieho chlapa - svojho manžela. A ľúbim veľmi našu krásnu, múdru a šikovnú Lucinku, hoci je to „len decko z rómskej osady". Lebo, ako povedal Antonio de Saint-Exupery ústami líšky Malému princovi :
„ Práve čas, ktorý si venoval svojej ruži, činí ju takou dôležitou"
